Prvýkrát som sa s tým stretla na základnej škole. Keď sme dostali vysvedčenia, bola tam veľkými písmenami napísaná naša národnosť. Dôležitosť tohto údaja na vysvedčení som nechápala ani vtedy a nechápem ho ani dnes. Druhýkrát ma pojem národnosti vytočil, keď som sa hlásila na vysokú školu. Dodatočne som sa totiž dozvedela, že ak by som bola do tej kolónky na prihláške napísala niečo iné, možno by to znamenalo výhodu aj pre mňa tak, ako spolužiačke z druhej triedy. Tretíkrát som sa doslova rozčúlila, keď som sa vydávala. Žiadala som totiž, aby mi náš štát dovolil nedávať si za priezvisko koncovku –ová. Nemám nič proti koncovkám – ale myslím si, že je to moje slobodné rozhodnutie, či ju tam chcem, alebo nie a nakoniec priezvisko môjho manžela bolo natoľko maďarské, že to –ová sa tam vôbec nehodilo. Vyplnila som žiadosť a po svadbe sme sa dostavili na matriku pre papiere. Pani mi tragickým hlasom oznámila, že máme problém – tú žiadosť mi neschvália, pretože zákon dovoľuje vynechanie koncovky –ová len pre cudzie národnosti. Viete čo som spravila? Jednoducho som preškrtla v žiadosti pôvodne napísané a nad to som napísala čo si zákon žiadal. Teraz už ľutujem, že som tam nenapísala niečo ako eskimák alebo indián...
Žijem na území, kde sa stretávajú dve kultúry a pre mňa je to dar. Mám možnosť vyjadriť sa v dvoch jazykoch a môžem sa v nich aj vzdelávať, pozerať televíziu, komunikovať s cudzími ľudmi. Ale ak sa ma niekto spýta, akú mám národnosť, mám sto chutí povedať – stredoeurópsku. Lebo to ma asi najviac vystihuje. A v tomto duchu budem vychovávať svoje dieťa – aby si vedelo zo všetkého vybrať to cenné, čo ho obohatí. Máme obrovskú výhodu, lebo môžeme spoznávať literatúru okolitých krajín, ich kultúrne dedičstvo, všetko čo nás zaujíma – z prvej ruky. A preto nie je podstatné, akej som národnosti, ale aký som človek.