Robím čaj pre seba aj pre manžela, mlieko pre dcéru, potom ranná tolaleta. Budím malú. Kým sa vychystáme do škôlky, je osem hodín a už fičíme prázdnymi ulicami do mesta. Cestou domov nakúpim čo treba, doma poupratujem neporiadok po rannom zhone, pozriem maily, kuknem facebook. Okolo jedenástej niečo ukuchtím, snažím sa jesť zdravo, vyvážene, v bio kvalite. Pijem bylinkové a zelené čaje, vodu. Každú hodinu si dávam Culevit, čo je tiež doplnok stravy, ale mne pomáha prekonávať vedľajšie účinky chemoterapie. Sú ľudia, ktorým pomohol vyliečiť sa a zostať zdraví už dlhé roky. Dúfam, veľmi dúfam, že pomôže aj mne.
Poobede si trocha opočiniem. Mala by som si zacvičiť jógu pre začiatočníkov, ale som lenivá. Neviem prekonať lenivosť, tak si radšej prichystám detoxikáciu nôh. Nezabúdam ani na laktobacily, žen-šen a vlákninu. Treba vyžehliť, tak trochu žehlím, kým ma to neunaví. A už je štvrť na štyri, najvyšší čas ísť do škôlky. Dcéra mi ukazuje čo dnes nakreslila, každý deň je tam o jednu kvetinku, obláčik, alebo postavičku viac. Učí sa rýchlo, je bystrá, vnímavá, väčšinou poslúcha a nerobí naschvál zle. Je to veľmi dobré dieťa a veľmi na má rada. Hovorí mi to každý deň viackrát a ja jej to hovorím tiež. Sú to naše vyznania lásky, sú to najkrajšie okamihy každého dňa.
Cestou domov vymýšľame večeru. Kým ju chystám, ona pozerá rozprávky alebo sa hrá. Okolo pol ôsmej ju okúpem, príde domov manžel, chvíľu sme v trojici a po čítaní rozprávky v posteli je čas ísť spať. Pre nás je čas pozrieť Panelák a trocha si natiahnuť nohy. Manžel večeria, pozerá maily, správy na internete.
Po večernom sprchovaní sa vidím v zrkadle a myslím na to, kedy to už bude. Kedy konečne prídem na spôsob, ako moje telo zbaviť nepotrebných, chybných buniek. Pozerám sa na svoje veľké brucho a neviem, čo mi prinesie zajtajšok. Voda sa z brucha dá odstrániť, ale to je iba vedľajší produkt hlavného problému. Nádor upozorňuje, že niečo nefunguje tak, ako má. Ale čo nefunguje? Je choré telo, alebo duša? Oboje? Snažím sa pomôcť sebe, ako viem. Skúšam veci, ktoré už iným ľuďom pomohli. Zmeniť svoj život, svoje zmýšľanie, svoj strach, zažité stereotypy je hádam to najťažšie. Ale keď sa pozerám do zrkadla, viem, že to musím skúsiť. A budem skúšať dovtedy, kým sa mi to nepodarí, lebo to dieťa, ktoré ma ľúbi najviac na celom svete, si to zaslúži. A zaslúžim si to aj ja.
Ležím v posteli a ponáram sa do meditácie. Prestavujem si, že som šťastná, zdravá, vyliečená. Predstavujem si, že som stará a že kočíkujem svoje vnúča. Je to krásna predstava. Svojmu telu hovorím, že rakovinové bunky sa musia zničiť. Že tá tekutina v mojom bruchu musí odísť. Že mi je každým dňom lepšie a lepšie. Takto si žijem.
