Som matka, manželka, dcéra, priateľka, kamarátka, známa aj neznáma a som aj onkologický pacient Zoznam autorových rubrík: Mám sa stále lepšie, svet okolo mňa, Nezaradené
V sobotu sme sa s ockom vybrali navštíviť babku z Biskupíc. Išla s nami aj moja krstná mama, ktorá je u nás na návšteve z Ameriky a doniesla mi odtiaľ tú najsuprovejšiu bábiku American girl. Krstná niekde v meste vystúpila a my sme išli najprv na zmrzlinu.
Aj vám sa zdá, že sú toho roku stromy dajako zelenšie, kvety voňavejšie, že vtáky spievajú obzvlášť pekne?
Ráno vstávam, lebo beriem malú do škôlky. Beriem si nalačno Inocell, dúfam, že zaberie a prinúti rakovinové bunky, aby zničili samé seba tak, ako to je v zdravom tele. Moje telo je navonok tiež zdravé, ale znútra sa niečo deje.
Včera som mala narodeniny a keďže som si mohla želať čokoľvek, vymyslela som, že chcem ísť na kultúru. Moja voľba padla jednoznačne na činohru a na moje počudovanie som pri zháňaní lístkov zistila, že našim divadlám sa darí. Na včerajší dátum bolo takmer všetko beznádejne vypredané. Lístky (takmer posledné) som zohnala do Divadla Aréna, na predstavenie Perfect days.
Niekedy sú čakárne plné, inokedy poloprázdne. Sedia tu ľudia rôznej vekovej kategórie, hoci stále prevláda staršia generácia, čoraz častejšie vidím mladé tváre. Ešte šťastie, že tu nie je detské oddelenie, to by som asi citovo znášala veľmi zle. Ale týto ľudia, ktorí majú rôzne diagnózy, rôzne príbehy, osudy, liečby, sa mi predsalen zdajú byť v niečom rovnakí. Sú takí pokorní, takí poslušní, ako tam dlhé hodiny čakajú na svojho lekára. A ja s nimi, rovnako poslušne sedím a čakám. Nešomrem. Nesťažujem sa. Verím, že lekár konečne príde a začne ordinovať. Verím, že konečne budem na rade a zavolá aj moje meno. Verím, že mi povie dobré správy. Verím, že vyzdraviem.
Pred piatimi mesiacmi som si myslela, že som zvíťazila. Áno, bolo to víťazstvo, no nevyhrala som vojnu, iba jednu bitku. Teraz začína druhé kolo a ja doňho vstupujem s vedomím, že to musí byť bitka konečná. Musím rakovinu knokoutovať, aby jej bolo jasné – u mňa si už neškrtne!
V sobotu sa v našom malom meste stalo niečo, čomu sa vôbec neteším. A myslím si, že sa tomu neteší drvivá väčšina obyvateľov tohto mesta, kde už dlhé roky pekne vedľa seba spolunažívajú Slováci aj Maďari.
Keď má človek rakovinu, snaží sa získať o nej čo najviac informácií, čo je dobrá metóda zdolávania strachu z neznámeho. Bolo by logické, ak by takýto pacient najviac informácií získal od svojho lekára, no dnes tu, na Slovensku, tomu tak žial nie je.
Hovorí sa, že všetko má svoju zlú aj dobrú stránku. Rakovina nie je výnimka. Chcem sa s vami podeliť o moje vlastné skúsenosti.
Jeseň 2007 S dcérou kráčam chodbami nemocnice, potrebovala vyšetriť ušká, či nemá zápal stredného ucha, je chorá. Zápal našťastie nemá. Prechádzame popri onkológii. Krátka myšlienka – toto sa ma našťastie netýka. Som zdravá, silná, pracujúca matka, chcem mať onedlho druhé dieťa. Moji predkovia sú dlhovekí, nemali žiadne závažné ochorenia, žiadna cukrovka, ani infarkt. Veď ani my nežijeme obzvlášť nezdravo, len tak, ako každý iný naokolo.
Je to už tak. Ale na Slovensku máme toľko strán a straničiek, že v konečnom dôsledku človek nevie, komu dať hlas, aby urobil všetko pre svoje svedomie.
Keď koncertoval v Bratislave prvýkrát, tiež som tam bola. Veľmi som sa tešila aj tento raz na zážitok z obľúbených pesničiek. No boli veci, ktoré ma nemilo prekvapili.
Celý svoj život som strávila na zmiešanom území a je pre mňa samozrejmosťou, že rozprávam dvoma jazykmi na úrovni materinského. Preto som vždy v pomykove, keď sa ma niekto spýta, alebo musím na tlačive vypĺňať kolónku – národnosť.
Podľa mňa sa každá žena bojí pôrodu a ak niektorá tvrdí opak, len sa bojí priznať si to. Hlavne toho prvého sa každá z nás bojí, pretože ideme do neznámej situácie. Druhého sa bojíme už preto, lebo vieme, čo nás čaká a čo môže (ale nemusí) prísť.
Vo štvrtok sme mali štvrté výročie svadby. Tentokrát sme naň nezabuli tak, ako po minulé roky. V piatok (piatok je predsalen lepší deň na oslavu) sme sa teda vybrali do neďalekej reštaurácie oslavovať – len tak skromne, pri sviečke, vínku a dobrom jedle. Táto reštaurácia je známa tým, že popri stálej ponuke jedál má často aj týždeň nejakej špeciality, takto sme tu jedli husacinu, ochutnali rakúsku a taliansku kuchyňu. Tento týždeň mali špeciality z klokanieho a pštrosieho mäsa, čo ma na prvé počutie trošku vydesilo a zároveň vyvolalo zvedavosť...
